Tričko detské Antonio s lietadielkom AIR RACING - červené

Na okraji mesta bolo letisko. Nie príliš veľké, ani príliš malé, skrátka tak akurát. Vlastne to bola rozľahlá, nakratučko pokosená lúka, kde pod starým dubom stál plechový hangár. V hangári bývalo niekoľko malých lietadielok, jedno krajšie ako druhé. Lietadielka boli rôzne farebné, to najmenšie bolo modré, ďalšie malo zelené prúžky a iné zase oranžové krídla.

Všetky počúvali svojich pilotov na slovo, vlastne na knipol a na pedále. Len jedno lietadielko, to červenožlté, hnevalo. Ako? Nechcelo lietať rovno. Bavilo ho mávať krídlami, natáčať sa do ľava a hneď zas doprava, mieriť nahor, alebo sa nosom otočiť k zemi, ale akonáhle malo udržiavať priamy smer, nahnevalo sa, skákalo vo vzduchu, cukalo.. Všetci piloti, ktorí pracovali na letisku, sa v ňom preto báli lietať. Lietadielko tak stálo v hangári, aj keď jeho plechoví kamaráti brázdili modré nebo a užívali si bezoblačnú oblohu.

Jedného dňa prišiel na letisko nový pilot. Volal sa Honza a lietadlá miloval už od detstva. Prekvapilo ho, že keď všetky zmizli za obzorom, jedno v hangári zostalo. Zašiel za mechanikom, aby sa ho na červenožltý stroj spýtal. "To je pekne neposlušné lietadlo,“ hovorí mechanik. "Nikto si s ním nevie rady. Najradšej by robilo premety, ale aby lietalo rovno, to nie! Byť tebou, nechám ho stáť pod strechou, je to podes.“

Honza premýšľal, ako by neposlušné lietadlo priviedol k rozumu. A dostal nápad. Vzal do ruky handru a leštidlo a vošiel do hangáru. Lietadielko stálo osamelo pod oknom, túžobne hľadelo k nebu a nudilo sa. Keď uvidelo Honzu s handrou a leštidlom v ruke, zaradovalo sa: "Bude masáž!" Ale.. Čo to? Namiesto aby si to Honza namieril priamo k lietadlu, začal si pískať, poskakovať a tanečnými krôčikmi sa pohyboval sem a tam po hangári Chvíľami sa k netrpezlivému lietadlu priblížil na dosah, ale potom, ako by si to rozmyslel, odtancoval zase inam. A tak stále dookola. Lietadielko bolo sklamané a zmätené. Nakoniec už to nevydržalo a hovorí: "Honzo, čo to vyvádzaš? Poď pekne rovno ku mne a namaž mi chrbát!“

"Čo to vyvádzam?“ čudoval sa Honza. "To by som sa snáď mal ja spýtať teba! Nepočúvaš pilotov, je ti jedno, kam potrebujú letieť, správaš sa ako jankovitá koza! Ja by som tiež niekedy najradšej zamieril inam, než je treba, ale nejde to. Každý máme skrátka svoje povinnosti!“ Lietadielko sa hrozne zahanbilo. Tak veľmi, až jeho červená farba bola na chvíľu ešte červenšia. "No, totiž. Ehm. Tak už sa nehnevaj, Honzo. Nalešti mi ten chrbát, a potom si spolu pôjdeme zalietať, áno? Uvidíš, že ťa budem vzorne počúvať."

A presne tak to bolo. Od tých čias červenožlté lietadielko plnilo každé prianie svojho pilota, a keď sedel v jeho kokpite Honza, snažilo sa ešte viac. Stalo sa najobľúbenejším strojom na letisku, čo vyzerá skôr ako veľká lúka. Dvíhalo sa zo zelenej trávy k nebu tak často, že bolo občas poriadne unavené. Ale potom vždy prišiel Honza s leštidlom, a lietadielko bolo zase ako nové. A je dodnes, vidíte?