Tričko Antonio parašutistické SKYDIVING DROP - sivé

Keď začínate so zoskokmi pod vrchlíkom padáku, máte samozrejme strach. Myslím, že ho cíti každý - niekto viac, iný menej. My, muži z rodu letca Antonia Camerona, sme síce už niekoľko generácií spätí s pohybom vo vzdušnom priestore, ale samozrejme cítime obavy ako ktokoľvek iný. Sme si vedomí krehkosti ľudského tela, a aj keď veríme technike, je nám jasné, že keby zlyhala, stret so zemou by bol smrtiaci. Ale možno práve preto, že sa zážitky v oblakoch snúbia so strachom, sú tak výnimočné a intenzívne..

Po vzore svojich predkov som aj ja, Antonio "IV.“, prepadol lietanie vo voľnom priestore. Jeho krásu som objavoval postupne. Prečo by som to nepriznal - prvé sekundy prvého zoskoku padákom boli spojené s ochromujúcim strachom. Keď pominul, krv sa mi spenila adrenalínom a moja myseľ bola zamestnaná plnením všetkých úkonov, ktoré sú spojené s bezpečným letom a pristátím. A rovnaké to bolo aj pri niekoľkých ďalších zoskokoch.

Ale čím častejšie som skákal a ako som získaval skúsenosti, začal som objavovať ďalší rozmer tohto úžasného športu - pohľad na krajinu z výšky. Upokojil som sa a rozhliadal sa viac okolo, vstrebával unikátny pohľad na vzdialený horizont. A chcel som vidieť, čo je za ním. Postupne som teda obchádzal všetky letiská v Anglicku, as padákom nad hlavou som si prezeral svoju zem tak, ako ju vidia vtáci pri svojich pútiach - z výšky.

Keď som sa nabažil rozmanitosti krajiny okolo letísk v Anglicku, dohovorili sme sa s kamarátmi, že začneme cestovať po svete, teda prinajmenšom po Európe. Je toľko miest, ktoré stoja za videnie, a život je tak krátky! Okrem iných cieľov sme sa vydali do samotného srdca Európy, do Českej republiky. Tlčie medzi nádhernými horami, je pretkané nespočetným množstvom riek a riečok a miestami sa stráca v hustých lesoch. Malá krajina je mozaikou dedín, miest a mestečiek, ktoré spájajú úzke cestičky lemované ovocnými stromami. Krútia sa medzi poľami ohraničenými krovinatými remízmi a okolo nich sa v slnku lesknú tisíce rybníkov ako zrkadlá uprostred zelených lúk. A tie nádherné zámky a hrady..

Pamätám si napríklad zoskoky, kedy lietadlo štartovalo z letiska Hosín pri Českých Budějoviciach. Bolo mimoriadne krásne počasie. Modré kopce v letnom opare, na cestách malé farebné autíčka ako zo stavebnice a na brehoch rybníkov ľudia, ktorí zatúžili po osviežujúcom kúpeli. Všimli si padákov, vyskočili z diek a mávali na nás. Užíval som si tú letnú pohodu, ale potom som zdvihol oči a zahľadel sa ďalej - v zeleni rozsiahleho parku tam stál zámok. Vyzeral impozantne, aj keď z tej výšky nebol väčší ako obrázok na pohľadnici. Pripomínal nazdobenú piškótovú tortu, ktorú pyšná gazdiná práve postavila na sviatočný stôl. Pozoroval som ho tak dlho, až som si uvedomil, že by som sa mal rýchlo pracovať na pristátí. Našťastie včas, takže som hneď na druhý deň mohol začať po tajomnej "torte“ pátrať. Bol to zámok Hluboká, a ak ste tam ešte neboli, nenechajte si ho ujsť. Je to miesto ako z rozprávky.

Spomínam tiež na zoskoky, ku ktorým sme štartovali z moravského letiska Prostějov.. Keď sa znášate nad úrodnou moravskou krajinou, vyzerá z výšky ako patchworková deka, ktorú ma prikrývala babička. Polia majú širokú škálu farieb, od temne zelenej až po pieskovo žltú. Lesov a rybníkov tu nie je toľko ako na juhu Čiech, ale zato tu majú preslávené vinice. A tak sme cez deň skákali a večer koštovali moravské víno v pivniciach. Chcel by som sa tam ešte raz vrátiť, aj keď neviem. Svet je veľký a ako som povedal, život príliš krátky.