Šiltovka Antonio PILOT - čierna

Šiltovka od leteckej značky Antonio. Univerzálna nastaviteľná veľkosť.

Pre nás, pozemšťanov, nie je vzdušný priestor prirodzeným prostredím. A aj keď pre mňa a podobné blázny je najväčším šťastím vznášať sa vysoko nad zemou, sú ľudia, ktorí majú z výšok neovládateľnú hrôzu. Nie je to zbabelosť, je to animálny strach, ktorý je zakotvený hlboko v mysli a veľmi ťažko sa s ním bojuje. Presne také problémy mal môj priateľ Christopher.

Vysoký, pohľadný a dobre stavaný, so značným intelektom - to bol Chris. Vynikal v mnohých športoch, do čoho sa pustil, to sa mu darilo, krásne ženy mu nadbiehali, ale čo sa týka lietania, bál sa ako malé dieťa. Akonáhle som len spomenul, že by som ho vzal do lietadla, pupodol a rýchlo zmenil tému. Ale často som ho vídal, ako sleduje lietadlá vo vzduchu, a mal som dojem, že premýšľa, či by sa predsa len niekedy mohol aj on na palube niektorého z nich odpútať od zeme a vzlietnuť.

Raz som ho zase načapal za hangárom, ako ukrytý za hromadou dreva pozorne sleduje každý štartujúci a pristávajúci stroj. Ticho som sa k nemu zozadu priblížil, hranica dreva potlmila zvuk mojich krokov, a nečakane som mu položil ruku na rameno. Hrozne sa vyľakal a vyskočil. "Posaď sa,“ hovorím. "Už dlho ťa pozorujem, ako zápasíš sám so sebou. Myslím, že by sme sa mali porozprávať.“ A tak som mu ponúkol, že ho zbavím strachu z lietania. Sľúbil som mu, že budem postupovať citlivo a nebudem sa naňho ponáhľať. Nakoniec súhlasil.

Pred prvým letom si dal troch panákov whisky, než dokázal nastúpiť do lietadla. Sedel so zavretými očami, kŕčovito vtlačený do sedadla, ruky zovreté v päsť. Odomknuté pery a bledé tváre. Letel som tak opatrne, ako to len šlo. Žiadne manévre, len pokojný let, široký oblúk a návrat na letisko. Chris mi poďakoval a zmizol. Ale prišiel znova a tentoraz pri lete dokázal otvoriť oči. Krása krajiny ho pohltila natoľko, že dokonca na chvíľu uvoľnil kŕčovité držanie tela. A tak po malých krôčikoch vstupoval do sveta lietania. Celé leto sme trénovali a na konci augusta už sa Chris do lietadla tešil. Rozhodol som sa, že z neho urobím pilota.

V ten deň, keď mal Chris prvýkrát pod mojím dohľadom riadiť lietadlo, zapaľoval jednu cigaretu od druhej. Posledný z nich zašliapol sekundu pred tým, než sa vyšvihol do kabíny. "Tony, naozaj si myslíš, že je to dobrý nápad?“ pokúsil sa na poslednú chvíľu zjednávať. "Som o tom presvedčený,“ odpovedal som a ďalšiu konverzáciu uťal hluk motora.

Keby som tvrdil, že som nemal strach, klamal by som. Chris bol spočiatku v takom kŕči, že som sa obával, aby neurobil nejakú zásadnú chybu. Jej následky by mohli byť fatálne. Ale ako bežali minúty, Chris potlačil svoju fóbiu a bol stále viac sám sebou - pokojným a inteligentným mužom, ktorý vie predvídať a učiť sa za pochodu. Teda vlastne "za letu“.

A stal sa malý zázrak. Akonáhle môj priateľ zistil, že ho lietadlo počúva, že reaguje tak, ako má, zabudol na strach a opájal sa pocitom nesmiernej slobody, ktorá v nekonečnom nebeskom priestore ovládne snáď každého. Súčasne som ale videl, že stále kontroluje riadenie. Lietanie ho skrátka začalo baviť, a to do tej miery, že si onedlho urobil pilotnú licenciu. Stal sa z neho jeden z najlepších pilotov, čo som kedy spoznal.